Zošite päť rôznych krajín a dostanete východ

Mišo Hudák založil organizáciu Východné pobrežie, ktorá predstavuje mesto Košice a východné Slovensko ako dokonalé miesto na život. Je presvedčený, že najlepší spôsob spoznávania mesta je prísť sa doň bezcieľne túlať a vystúpiť z bežných trás a uvažovania.

Bývate označovaný za flanéra, teda človeka, ktorý sa rád bezcieľne potuluje mestom. Čo vás na tom baví?

Potulovanie sa po mestskej štruktúre je podľa mňa jedna z najlepších foriem hľadania vnútorného pokoja, terapie a triedenia si myšlienok. Zároveň je to výborný spôsob, ako si zreálniť svoje pôsobenie vo verejnom priestore. Môžem všeličo vymýšľať a vytvárať, ale vždy to musím konfrontovať s realitou. A práve neplánovaná prechádzka mestom dáva môjmu pôsobeniu reálny základ – drží ma v skutočnosti a prítomnosti.

V čom je zážitok potulovania sa iný, ako keď ideme do mesta na nákup?

Nákup je cieľ, pretože idem z bodu A do bodu B, aby som niečo urobil. Flanérstvo nemá cieľ – neviem, ako dlho a ako ďaleko pôjdem. Počas kráčania bez cieľa je moje vnímanie citlivejšie. Prirovnal by som to k situáciám, keď niekto ide v aute podľa navigácie a keď ju, naopak, nemá. Bez GPS musí byť človek ostražitejší a vnímať omnoho viac rovín priestoru.

Jedným z výsledkov vášho flanérstva bolo založenie občianskeho združenia Východné pobrežie, ktoré sa snaží zvyšovať povedomie o Košiciach. Zvyknete hovoriť, že toto mesto milujete nepodmienenou láskou – v dobrom aj zlom. Čo vytvára toto silné puto?

Vytvára ho najmä emocionálna pamäť. V Košiciach som prežil svoje formatívne roky, stali sa mi tu mnohé prvé momenty – v láske, v športe, vo všeličom. S košickým časopriestorom sú spojení moji najbližší ľudia. Vďaka spôsobu, akým sa po meste pohybujem, sa mi spojili viaceré možnosti, ako žiť veľmi dobrý život.

Môj vzťah s Košicami sa podobá rodinnému putu. Keď sme s rodinou niekde dlho preč, po návrate sa vyberiem von a moja žena vie, že si idem upevniť vzťah so svojím mestom. Takto si s týmto priestorom budujem vzťah a opakovane ho prežívam.

Na samom začiatku ste vydali netradičného sprievodcu, ktorý turistom namiesto známeho Dómu svätej Alžbety ponúkal pohľad na sídliská alebo miestne subkultúry. Čo by mal vidieť návštevník Košíc, aby získal na mesto celostný pohľad, nielen ten rozprávkový zo štandardných turistických sprievodcov?

Nehanil by som ani to, ak má niekto svoju rozprávkovú časť Košíc. Vnímam to len ako iný pohľad na mesto. Každý človek, ktorý prinesie do miestnej ekonomiky peniaze, je dôležitý. Celostný zážitok z Košíc však podľa mňa nezávisí od  konkrétnych adries. Nie je dôležité to, že si prídem odškrtnúť okienka v itinerári.

Život v Košiciach je báječný – od marca do novembra tu máme „dolče vita“ (sladký život, pozn. red.). Nie je tam taký vysoký ekonomický tlak, človek sa nemusí dennodenne naháňať za peniazmi. Sme jedným z mála miest v krajine, kde na obed všetci, úradník alebo robotník, zájdu do reštaurácií na obedné menu.

Ak to chce návštevník pochopiť, mal by do Košíc prísť nielen na deň, ale na týždeň či dva, a mal by vyskúšať všetky tie malé zážitky okolo. Každé jedlo si treba dať na inom mieste a každý večer je dobré ísť do inej karčmy. Treba zájsť na miesta, kde žijú bieli ľudia, aj na miesta, kde bieli ľudia nežijú. Treba ísť za obyvateľmi, ktorí vedia po slovensky, aj za takými, pre ktorých slovenčina nie je prvým jazykom.

Košice sú obrovskou zmesou, pozostávajúcou z rôznych svetov – netvorí ich len Hlavná ulica. Celostný zážitok znamená zvedavosť vystúpiť z bežných trás a uvažovania. Je dobré sa tomu mestu odovzdať a prijať pozíciu, že ja ako návštevník nie som v hlavnej úlohe, som len štatistom. Hlavnou postavou je samotné mesto. Treba sa ním nechať viesť – aj zablúdiť, aj zle vystúpiť, aj skúsiť zlé jedlo, aj sa nechať osrať pri vydávaní peňazí. Celostný pocit z mesta vytvárajú desiatky takýchto drobných zážitkov. Kľúčom je nemať plán. Treba prísť a flákať sa.

Keď som bol dieťa, za jednu z mnohých jedinečností Košíc som považoval noviny, ktoré nevychádzali ráno, ale večer, aj sa volali Košický večer. Čo majú pre vás Košice, čo nenachádzate v iných mestách?

Začnem tým, čo Košice nemajú – určite nemajú cyklistický život, pretože sme prestížnym automobilovým mestom. Existuje známy koncept 15-minútového mesta od urbanistu Carlosa Morena, podľa ktorého by obyvatelia mali v krátkom čase môcť pešo alebo na bicykli dosiahnuť svoje každodenné potreby – školu, prácu či obchody. My to presne tak máme, ale autami.

Začnem tým, čo Košice nemajú – určite nemajú cyklistický život, pretože sme prestížnym automobilovým mestom.

Rozšíril by som to na celok Košice-Prešov, pretože s rodinou, ale aj mnohými ďalšími ľuďmi žijeme v týchto dvoch mestách, akoby boli jedno. Na ich porovnaní zároveň vidno, ako sa navzájom dopĺňajú.

Prešov má lepší cyklistický život v meste, žije s riekou a okrem toho má vynikajúcu a dobre štruktúrovanú klubovú scénu. Košice sú v tomto nožkárske mesto – gadžikovia, ktorí chcú počúvať zlú disko hudbu. V Košiciach je však výborná kávová a gastro kultúra, bicyklovanie v kopcoch a nádherné parky. Hoci nie sme ani v prvej dvadsiatke turistických destinácií tejto krajiny, ulice mesta sú plné, či je utorok alebo štvrtok. To len na margo toho, keď sa bavíme o bežných drobnostiach spokojného života.

Mnoho Košičanov zároveň pracuje v Prešove a naopak, dopĺňajú sa aj univerzity týchto dvoch metropol. Všetko toto dokopy vytvára obraz jedného celku.

Košice sú zároveň miestom, kde nežijú len bieli ľudia. Neviem si už predstaviť život v meste, kde by bola len jedna farba. Rómovia sú možno vnímaní rôzne, ale mestu, jeho jazyku, kultúre a dynamike dávajú ďalšiu hĺbku. Atmosféru mesta pre mňa vytvárajú ľudia a Rómovia – rovnako aj ľudia z Ukrajiny – dávajú Košiciam nádej a budúcnosť. Košice majú takmer tisíc rokov a sú založené na tom, že nepatria jednému etniku, národu či jazyku – to je pre mňa veľmi dôležité.

Ďalšími z kníh, ktoré ste ako organizácia vydali, bol Atlas sôch a Atlas umenia verejných budov mesta Košice. Aké poklady by si v Košiciach nemal nechať ujsť niekto, koho baví umenie vo verejnom priestore?

Väčšina z diel v týchto knihách vznikla počas socializmu, takže v prvom rade je potrebné vnímať kontext a vedieť oddeliť profesionálnu prácu a zručnosť autora od režimu ako takého.

Medzi moje najobľúbenejšie diela, nie však pre ne samotné, skôr pre priestorový kontext, patrí Východ Slnka od Arpáda Račka na Luníku VIII, čo je veľmi zanedbaná časť, kde býva málo ľudí.

Veľmi rád mám aj areál starého mäsokombinátu, ktorý bol na Sídlisku nad jazerom, no dnes je úplne zničený. Pri priľahlej Slaneckej ceste je však osadený totem mäsokombinátu, ktorý zobrazuje prasiatko putujúce do mlynčeka.

Za cintorínom na Rastislavovej ulici, kde kedysi sídlilo pracovisko Štátneho ústavu na kontrolu liečiv, je socha ženy schovanej za stromom. Odkedy areál prevzala a revitalizovala firma GymBeam, má socha dôstojnejšie miesto.

Spomeniem tiež sídlisko Ťahanovce, kde sa takýchto diel nachádza málo, pretože bolo postavené pomerne neskoro. Keď sme pri 40. výročí začiatku výstavby organizovali potulky sídliskom, zastavili sme sa aj pri zvyšku keramického diela, z ktorého dnes ostali už len zlomky v dezolátnom stave. Autorom je Ondrej Priatka, manžel významnej košickej teoretičky architektúry Adriany Priatkovej.

Mapovali ste aj verejný priestor za hranicami Košíc. V knihe Gemer je vesmír ste zachytili staré vlakové trate, železničné stanice a technické stavby. Čím je pre vás Gemer príťažlivý?

Môj záujem o Gemer má viacero rovín a jedna z nich je osobná. V čase, keď sa mi rozpadla rodina a zomrel mi otec, bol pre mňa Gemer terapiou. Navštevoval som ho každý víkend a každú možnú chvíľu, ktorú som mal, bol som tam hádam aj šesťdesiatkrát.

Gemer pre mňa znamená tvar krajiny. Niekoho bavia Tatry, ktoré sú, samozrejme, krásne a luxusné, no mne pripadajú ako monotónny a prvoplánový kus zeme. Pri Gemeri to vnímam inak. Príde mi ako paplón ráno po zobudení – v noci sa doň zabalím, ale druhé ráno, keď sa odkryjem, má paplón inú podobu ako deň predtým. A to je pre mňa Gemer – nekonečné množstvo vesmírov.

A to je pre mňa Gemer — nekonečné množstvo vesmírov.

Východné Slovensko je pre mňa aj preto takým fantastickým miestom na život, lebo ho topograficky a geomorfologicky tvorí päť úplne odlišných kontinentov. V kružnici okolo Košíc máme do hodiny päť národných parkov – Tatry, Pieniny, Poloniny, Slovenský raj a Slovenský kras, kde sa človek cíti ako pri Stredozemnom mori. Akoby všetky tieto rôzne krajiny niekto zošil a my žijeme práve na tých švoch. Čo dolina, to iná civilizácia, ktorú sa oplatí navštíviť a spoznať.

Gemer je vesmír nie je knihou o vlakových tratiach, tie slúžia ako spôsob vyrozprávania príbehu o krajine.

Knihu ste vydávali s úmyslom zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá. Východné pobrežie funguje takmer 20 rokov. Ako veľmi sa dá zmeniť mesto v role občianskych aktivistov?

Nedá. Už pred niekoľkými rokmi som preto vedome prekročil hranicu a vstúpil do samosprávy, kde sa s rovnakým úsilím dá dosiahnuť tisícnásobne väčší dopad. Keď niekto vie niečo zlepšiť, mal by to spraviť v čo najväčšej možnej miere.

Ak by vo verejnej službe vládol ten istý prístup, aký majú aktivisti, mestá by sa naozaj menili. Aj preto ma hnevá, keď vidím, že mnoho občianskych aktivistov nechce prejsť do verejnej služby, pretože potom by to dielo už nebolo ich.

Keď som kedysi dávno pre Slovenskú televíziu dokumentoval hrady na východnom Slovensku, všimol som si, že ľudia, ktorí sa o ne starali, chceli, aby boli akýmsi pamätníkom ich života. Z môjho pohľadu to už nebolo o hrade samotnom, ale o osobách, ktoré sa tlačili do popredia. Hlavnou postavou je však mesto a život v ňom.

Okrem obsahu ste ľudí upútali aj nekonvenčnou a sviežou komunikáciou. V združení máte ministerstvo megalománie aj mytológie, vydali ste mapu regionálneho metra, ktorá zobrazuje železničné trate medzi mestami na východe Slovenska. Prečo tento typ jazyka?

Mapa regionálneho metra sa oficiálne volá Východné pobrežie Transport Authority, pretože milujeme, ako je dopravná schéma spravená v New Yorku a chceli sme vzdať úctu jej autorovi Massimovi Vignellimu. Skutočným názvom je však Deklarácia nezávislosti, pretože súčasťou tejto mapy je aj naratív alebo gesto, že sme samostatná a samonosná vysnívaná krajina.

Je milé, že ľuďom sa páčia knihy, ktoré vydávame. No vydávanie publikácii je do veľkej miery sebecké, pretože je mojou interpretáciou mesta pre mňa.

Naše mapy, ktoré zobrazujú rôzne jeho vrstvy, slúžia ako malé zastavenia medzi ničím a knihami. Vydávať knihy je drahé a náročné, som rád, keď na konci nevygenerujeme stratu.

Mapa sa dá robiť rýchlo, navyše je prístupná zdarma. Po naše mapy si musí záujemca fyzicky prísť, musí zdvihnúť riť a zájsť do mesta. Láska k mestu znamená, že v ňom ľudia trávia čas, nie že sa o ňom rozprávajú.

Za naším jazykom nie je žiaden komunikačný plán. Je nám vlastný, takto sa bežne medzi sebou rozprávame. Ľudia nám rozumejú, no nerobili sme nič špecifické pre to, aby sa to stalo.