Hmla

Poznáte to najmä z nížin a údolí — hlavne na jeseň a v zime sa na niekoľko týždňov slnko stratí. Medzi nami a oblohou sa rozprestrie hustá sivá deka — inverzná hmla. Sú ľudia, ktorí hmlisté a sychravé počasie milujú, mnohých však táto perspektíva napĺňa skôr smútkom a slnko im chýba.

Mám šťastie, že bývam v dedinke, z ktorej sa dá pomerne rýchlo dostať z domu relatívne vysoko, za krátku chvíľu do výšky 600 – 800 metrov. To mi umožnilo luxusnú príležitosť pozorovania. Skúmam, kam v danom dni dočiahne „hrana hmly", nad ktorou môže byť jasná obloha.

Proces hľadania, či sa nad hmlu dostanem alebo nie, ma baví. Je tam očakávanie, kvázi-veda, a na konci prekvapenie. Celkom som sa vypracoval a často viem aj pri hustej hmle odhadnúť, kam asi dočiahne a kde už bude šanca vidieť slnko. Úspešnosť nie je stopercentná — veľakrát sme vyšli vysoko a stále sme boli utopení v mrakoch. Inokedy mala hmla viacero vrstiev, a keď sme sa aj dostali nad jednu, objavila sa ďalšia.

V odhadoch môžu pomôcť technológie. Niekedy sa pozriem na webkamery okolitých pohorí, ako vyzerá „hladinka" na nich. Samozrejme, ani tu nie je istota. Hrana hmly môže mať v rôznych horách rôzne výšky. Často sa mení v čase, behá hore-dolu. Ale tým je to vzrušujúcejšie.

Ak sa to podarí, je to vždy unikátny zážitok. Hlavným benefitom je samozrejme zase po mnohých šedých dňoch vidieť slnečnú žiaru a dosýta sa jej nabažiť. Okrem toho však poskytuje výlet za hranou hmly ďalšie bonusy. V závislosti od toho, či sa nachádza v lese, na lúkach, či je námraza alebo vietor, či je vlhko, ráno, podvečer, vždy nájdem niečo iné, čo ma privedie k vzácnemu pocitu úžasu.

Ten moment je naplnením, aj predelom. Vraciam sa dolu do hmly, ale inak. Veselý. A hlavne už viem, kam hmla práve dnes dočiahla.